Odmalička nás formuje nejaká spoločenská vrstva alebo proste len osoba, ktorú sme sa rozhodli nasledovať ako svoj vzor/ideál. Začína to od rodiny, od rodičov, od prvých kamarátov, spolužiakov, a iných dospelých ľudí, ktorí sú našimi reálnymi vzormi. Potom sú tu vzory/ideály zo sveta showbiznisu, ktoré môžme vidieť v televízii, v časopisoch, v reklamách napr. herci, speváci, moderátori, modelky. Každý raz v živote mal nejaký sen alebo jednoducho iba osobu ako svoj vzor. Bola to osoba, ktorú sme si zidealizovali v hlave natoľko, až sme sa chceli ňou stať. Každý máme svoje ciele, ktoré sme boli schopní skrývať, lebo ostatní si mysleli, že je to len ilúzia, ktorú nemožno naplniť.
Asi od "rannej puberty" som začala získavať za vzory osoby, pri ktorých som si povedala "Tak takáto chcem byť", nie pre to ako vyzerajú, ale kým sú, s čím úzko súvisí, začať sa mentálne rozvíjať a pracovať na sebe. Získavame nejaké hodnoty a budujeme vlastné JA. Čím viac si veríme, tým viac nám je jedno, čo si ľudia o našich podľa nich "nereálnych" cieľoch myslia, pretože keď si človek verí, má motiváciu a odhodlanosť pracovať na ich snoch, dokáže nemožné. Je iba nemožné zapáčiť sa všetkým a byť uznávaný/á každým, aj keď sa veľa z nás o to veľmi snaží. I keď predstava to je krásna, byť každým milovaný/á a viesť bezstarostný život, ale to by bol dosť nudný, nie?
Mala som obdobie bez motivácie, keď ma formoval strach, predsudky a negativita. Čokoľvek som chcela urobiť ako iní ľudia, som sa samej seba pýtala "A čo ak?" "A čo ak?" "A čo ak?"
Pamätám si na deň, keď som ako ôsmačka chcela natočiť mojé prvé video na youtube. No nemohla som, pretože som sa bála ako zareaguje okolie a ostala som zablokovaná. V tomto mi pomohli moje vtedajšie vzory, ktoré sa nebáli a vytvárali si vlastný svet a život, ktorí chceli žiť, bez ohľadu, kto čo na to povie. Veľmi mi to pomohlo a dostala som "kopanec" motivácie, ktorý ma posunul vpred, až som sa odhodlala napísať môj prvý článok na blog pred pár mesiacmi i keď človek si povie, že zoberiem notebook a napíšem článok. No za tým bolo neskutočne veľa práce na svojej psychike aby sa stal zo mňa vyrovaný človek natoľko, aby som neskôr mohla natočiť moje prvé video.
Moje ideály ma naučili veľa, tak isto povedať si názor na vec, bez ohľadu na to, čo si ľudia budú myslieť, pretože som už nechcela byť tá ovečka bez názoru, no trvalo to dosť dlho. Bol za tým iba strach a falošná realita, ktorú som si vytvárala pri pomyslení "Čo by sa stalo, ak by tom povedala toto?"
Toto je veľmi široká téma, na ktorú by sa dalo rozprávať a diskutovať o nej roky, ale je dobré porozmýšľať nad tým, či to ako sa správame alebo aké máme názory nemá na "svedomí" naše okolie.
Asi od "rannej puberty" som začala získavať za vzory osoby, pri ktorých som si povedala "Tak takáto chcem byť", nie pre to ako vyzerajú, ale kým sú, s čím úzko súvisí, začať sa mentálne rozvíjať a pracovať na sebe. Získavame nejaké hodnoty a budujeme vlastné JA. Čím viac si veríme, tým viac nám je jedno, čo si ľudia o našich podľa nich "nereálnych" cieľoch myslia, pretože keď si človek verí, má motiváciu a odhodlanosť pracovať na ich snoch, dokáže nemožné. Je iba nemožné zapáčiť sa všetkým a byť uznávaný/á každým, aj keď sa veľa z nás o to veľmi snaží. I keď predstava to je krásna, byť každým milovaný/á a viesť bezstarostný život, ale to by bol dosť nudný, nie?
Mala som obdobie bez motivácie, keď ma formoval strach, predsudky a negativita. Čokoľvek som chcela urobiť ako iní ľudia, som sa samej seba pýtala "A čo ak?" "A čo ak?" "A čo ak?"
Pamätám si na deň, keď som ako ôsmačka chcela natočiť mojé prvé video na youtube. No nemohla som, pretože som sa bála ako zareaguje okolie a ostala som zablokovaná. V tomto mi pomohli moje vtedajšie vzory, ktoré sa nebáli a vytvárali si vlastný svet a život, ktorí chceli žiť, bez ohľadu, kto čo na to povie. Veľmi mi to pomohlo a dostala som "kopanec" motivácie, ktorý ma posunul vpred, až som sa odhodlala napísať môj prvý článok na blog pred pár mesiacmi i keď človek si povie, že zoberiem notebook a napíšem článok. No za tým bolo neskutočne veľa práce na svojej psychike aby sa stal zo mňa vyrovaný človek natoľko, aby som neskôr mohla natočiť moje prvé video.
Moje ideály ma naučili veľa, tak isto povedať si názor na vec, bez ohľadu na to, čo si ľudia budú myslieť, pretože som už nechcela byť tá ovečka bez názoru, no trvalo to dosť dlho. Bol za tým iba strach a falošná realita, ktorú som si vytvárala pri pomyslení "Čo by sa stalo, ak by tom povedala toto?"
Toto je veľmi široká téma, na ktorú by sa dalo rozprávať a diskutovať o nej roky, ale je dobré porozmýšľať nad tým, či to ako sa správame alebo aké máme názory nemá na "svedomí" naše okolie.
Komentáre
Zverejnenie komentára